Nebude ako ten grécky obor trúfalý,
s víťaznými údmi medzi pevninami –
pri našej západnej bráne mora sa vztýči
mocná žena s fakľou, ktorej plamenný
žiar je za mrežami, a menuje sa
Matka vyhnaných. Vatra z jej paže
svet víta jasom, krotkým pohľadom stráži
prístav a vzduchom preklenuté mestá.
„Svoju mýtickú slávu si ponechajte, dávne kraje!”
mlčanlivými perami volá. „Dajte mi vaše znavené,
úbohé, schúlené masy, ktoré chcú dýchať slobodne,
tých biednych zatratencov z vašich oplývajúcich brehov.
Pošlite mi tých, čo domova nemajú, búrka nech ich
ku mne vrhne, pri zlatej bráne posvietim im lampou!“
